Tento blog je posledným z blogov, venovaných skúmaniu príbehu ružovej a modrej farby, už niekoľko desiatok rokov infiltrovaných v hračkách aj mysliach našich detí aj nás samotných.
Predchádzajúci blog som takmer celý venovala otázke (minimálne mnou rozhodne) nepopierateľných biologicky podmienených preferencií rodovo-stereotypných hračiek u detí. Snažila som sa v ňom tiež vysvetliť, prečo fakt, že dievčatá väčšinou prirodzene uprednostňujú typicky dievčenské hračky, hry či oblečenie, a chlapci zasa typicky chlapčenské, nijako neznižuje dôležitosť upozorňovania na dnešný “ružovo-modrý” biznis s deťmi aj s ich rodičmi.
Tu si trochu zaspomínam na moje “ružové” spomienky z detstva, a taktiež som sa vŕtala aj vo vedeckejších článkoch, ktoré skúmali napríklad vplyvy celého “ružovo-modrého” kolotoča na správanie sa našich detí voči opačnému pohlaviu, či dokonca na ich výber koníčkov alebo na ich sny či túžby.
Prvá ružovo-modrá generácia?
V závere minulého blogu som si dovolila relatívne silné tvrdenia o tom, ako si celý ružovo-modrý marketing “opantal” to najdievčenskejšie či najchlapčenskejšie z mnohých našich detí, a spravil si z nich malých ctiteľov. Prečo si dovolím takéto silné tvrdenia? Pretože ja sama som tým malým ctiteľom ako dieťa „divokých a necenzurovaných“ 90tych rokov do istej miery bola. Došlo mi to ale až pri mojej vlastnej dcére. Až pri nej som si uvedomila celú hĺbku možností jej ovplyvnenia, a celú škálu bludov, ktoré by som jej mohla natlačiť do hlavy, kebyže chcem.
Začala som si tak postupne rozpomínať na všetky moje „ružové“ hry, ale aj sny až očakávania (od života). Dnes už viem, že námety na ne neprišli len tak samé od seba. Iste, bola som jasnou a veľmi ľahkou cieľovou skupinou. Ružové reklamy od Mattela som hltala rovnako nadšene ako gumených medvedíkov, a čím viac sa niečo ligotalo, žiarilo a „volánikovatelo“, tým väčšie bolo moje nadšenie. Mali ma dobre podchytenú. Najprv princezné od Walta Disneyho, do ktorých sa princ zaľúbil vždy na prvý pohľad, pretože boli KRÁSNE. Nemuseli nič iné. Aplikácia týchto tém na všetky moje Barbie a Kenov, ako aj na množstvo mojich detských snov a predstáv, či ďalších námetov na hru. Boli sme v nich tie obdivované krásne princezné či herečky, speváčky alebo modelky. To boli naše najväčšie ženské vzory.
Neskôr knihy Medzi Nami Dievčatami s podobne dôležitými témami, o ktorých sme si viaceré mysleli, že je to blbosť, ale nikto to nikdy nepovedal nahlas, tak sme ich všetky čítali ako akési druhé „povinné“ čítanie. Potom slávne Bravo časopisy, úplný skvost medzi odpadom. Vedela som, že je to blbosť, vedeli sme to opäť (dúfam) mnohí, ale čítali to opäť úplne všetci. Na druhom stupni na základnej škole.
Popri tomto všetkom som vždy chcela chodiť do skautského krúžku, byť horolezkyňou, precestovať svet, milovala som prírodu, pestovala som (v rámci zúfalých možnosti nášho panelákového balkóna) rastliny, milovala som (vtedy ešte dosť mizernú) hudbu, písanie, tanec a divadlo, spoločenské hry, turistiku, lyžovanie, plávanie, bicyklovanie, vyrábanie si vlastných časopisov, fotografovanie a filozofovanie nad všetkým, zbierala som množstvo totálne nepotrebných vecí (tuším najnepotrebnejšie boli slamky).
Tieto moje „iné“ záľuby a koníčky mi však akosi až tak intenzívne podstrkované neboli. Dobre, nemyslím tým zbieranie slamiek. Chodila som taktiež na tanec a do dramatického krúžku, a za čas, strávený tam som vďačná do dnes. Nespomínam si však, že by niekto niekedy v televízii lákal dievčatá napríklad do skautského krúžku či na dobrodružný výlet. Alebo že by sa všeobecne v našej triede na základnej škole pokladalo za „cool“ stať sa lekárkou, vedkyňou, či spisovateľkou. Z celej tejto škály možností som preto akosi priveľa času a myšlienok zasvätila vyššie spomínaným „ružovým“ aktivitám.
Iste, niektoré dievčatá si v detstve potrebujú odkrútiť istú dávku gýču a prehnanej romantiky, a chlapci zasa „odbojovať“ istý počet bitiek, aby sa toho takpovediac nasýtili a v dospelosti s tým konečne prestali všetkých otravovať. Potrebovala som to určite aj ja. A môj brat si zasa musel odšermovať svoje mečom či postrieľať nemalé množstvo mojich plyšákov svojou hračkárskou pištoľou. Takéto aktivity by však nemali zatieňovať to všetko ďalšie v nás, ktoré sme potrebovali rovnako, a ktoré sme v sebe často objavovali až postupne a niekedy snáď až prineskoro, a až po odhrnutí celého nánosu médií a predsudkov, ktorými sme boli v detstve živení. Boli sme nimi živení napriek tomu, že moji rodičia nám podobné stereotypy nijako výrazne nepodstrkovali. Absolútne však podcenili vtedajšiu silu televízie a médií.
Viem, môj príbeh nie je štatisticky zaujímavý. Myslím ale, že mnohí z mojich rovesníkov (som ročník 86) by našli v sebe podobné spomienky. Nebudem teda myslím preháňať ak napíšem, že prvou "ružovo-modrou" generáciou detí sme čiastočne už aj my, dnešní „noví“ rodičia. Možno aj preto môže byť pre nás náročnejšie celý tento fenomén vôbec postrehnúť.
Čo na to vedci
Moja skúsenosť štatisticky významná nie je. Čo však hovoria štatistiky či výskumy - môžu mať naozaj takéto „silne rodovo stereotypné” hračky, oblečenie, rozprávky či hry nejaký vplyv napríklad na správanie sa našich detí voči opačnému pohlaviu, či dokonca na ich výber koníčkov alebo na ich sny či túžby?
Zhrňme si najskôr pár ďalších faktov, ktoré vieme z bežného pozorovania detí asi všetci, ktoré ale dnes už (ako množstvo iných, rovnako nie úplne najpodstatnejších vecí) dokázali aj vedci.
Deti a rodové stereotypy
Uprednostňovanie rodovo-špecifických hračiek ako aj kamarátov rovnakého pohlavia sa u detí začína objavovať vo veku okolo dvoch rokov (Caldera a kol. 1989; Maccoby a Jacklin 1987; Serbin a kol. 1994; Wood a kol. 2002). Vo veku medzi troma až šiestimi rokmi majú deti najväčšiu tendenciu k rodovo-stereotypnému chápaniu sveta ako aj správaniu sa (Aubry a kol. 1999). “Najprísnejšie” sú v týchto rodových stereotypoch vraj vo veku medzi piatym až šiestym rokom, a až v siedmich rokoch začína u nich postupne ustupovať tendencia vnímať rodové stereotypy ako “nemenné”. Inými slovami, takzvaná “rodová flexibilita”, čiže ochota pristupovať rovnako k obom pohlaviam, či schopnosť posúdenia relativity týchto stereotypov, sa začína formovať až vo veku okolo siedmych rokov. (Miller a kol. 2006; Huston 1983; Signorella a kol. 1993; Trautner 1992).
Čo by vysvetľovalo princeznovské obdobia mnohých malých škôlkárok, či nástup bojových hier u rovnako starých chlapcov. Tento fakt celkom slušne potvrdili dokonca aj výsledky mojej malej štúdie, kde som skúmala preferencie hračiek u 180 detí u nás na Slovensku, kde sa mi ukázala veľmi rôzna korelácia medzi spoločnými hrami dievčat a chlapcov vo veku 0-3 rokov a vo veku 3-6 rokov. Konkrétne, kým chlapci a dievčatá vo veku do troch rokov mali až 83% prienik v hraní sa s rovnakými typmi hračiek, u dievčat a chlapcov vo veku 3-6 rokov bol tento prienik len 21%. Toto všetko vlastne vieme, ale je fajn vedieť, že to nie je len našou domnienkou.
Prečo o tomto píšem. Pretože okrem tohoto sa taktiež zistilo, že zakorenenie rodových stereotypov a predsudkov s nimi súvisiacich práve v rannom a formujúcom štádiu vývoja u detí naozaj má následky na samotnú identitu dieťaťa, jeho túžby a sny či jeho neskoršie úspechy (Cimpian a kol. 2012), ako aj na potenciálny vznik šikany, spojenej s rodovými stereotypmi a predsudkami, ktorá si môže potom vyžiadať obete z radov rovesníkov a ich následné vyčleňovanie z kolektívu (klasická šikana, známa napríklad aj všetkým deťom 90. rokov typu “on je pupuš, minule som ho videl doma so sestrinou bábikou”, či “ona je nejaká divná, nemá doma ani jednu Barbie a minule som ju videla liezť na strome s Mišom a Teodorom, asi sa s ňou radšej už nebavme”).
Je taktiež dokázané, že je dôležité podporovať vzájomnú hru u detí opačného pohlavia ako aj rodovo-nestereotypné typy hrania sa, nakoľko tieto vystavujú deti širšej škále typov hier a rozširujú tak možnosti ich kognitívneho a sociálneho rozvoja. (Fabes a kol. 2003)
Teraz pozor, zaklincujem to ešte zložitejšou vetou. Podľa takzvanej teórie rodovej schémy (Bem 1981, 1983) silne zakorenená polarizácia opačných pohlaví v kultúre danej spoločnosti či sociálnych inštitúciach podporuje rozvoj rodovo-podmienených kognitívnych schém v rannom veku u detí, kedy deti nadobudnú naučenú pripravenosť hodnotiť, organizovať a filtrovať informácie a správanie sa podľa toho, čo by mali robiť chlapci, a čo dievčatá.
Hračky a rodové stereotypy
Predchádzajúcim zisteniam by nasvedčovala aj nasledovná štúdia z roku 2005, v ktorej mali stredoškoláci hodnotiť hračky podľa toho, ako veľmi dievčenské či chlapčenské sú. Zistilo sa síce, že niektoré hračky, ktoré boli ešte dávnejšie pokladané za chlapčenské (lego alebo kocky), sa posunuli bližšie k neutrálnemu hodnoteniu, avšak všeobecne vedeli stredoškoláci hračky takmer vždy zaradiť medzi dievčenské alebo chlapčenské.
Zistilo sa ďalej, že:
Dievčenské hračky boli viac spájané so zdôrazňovaním vzhľadu a príťažlivosti než chlapčenské hračky, a boli taktiež hodnotené ako vizuálne atraktívnejšie.
Za čím viac dievčenskú bola hračka hodnotená, tým vyššie bola aj ohodnotená ako rozvíjajúca vlastnosti ako starostlivosť a zručnosť v domácich prácach
Chlapčenské hračky boli zasa hodnotené ako tie agresívnejšie, súťaživejšie, násilnejšie, vyžadujúce si viac sústredenia sa, dobrodružnejšie, zábavnejšie, nebezpečnejšie až riskantnejšie a vyžadujúce si väčší dozor dospelej osoby než u dievčenských. V porovnaní s dievčenskými sa tieto hračky taktiež boli častejšie schopné hýbať sa.
Rodovo neutrálne a chlapčenské hračky mali v porovnaní s dievčenskými hračkami tendenciu viacej reagovať na vstupy dieťaťa, a viac podporovali rozvoj priestorových, vedeckých a intelektových schopností.
Treba ale dodať, že tieto hodnotenia boli uskutočnené stredoškolákmi, a neodrážajú preto reálne správanie sa samotných detí. Tak či onak, záver štúdie opäť bol, že SILNE rodovo-stereotypné hračky sa zdajú byť menej podporujúce optimálny rozvoj než rodovo neutrálne alebo len mierne rodovo typizované hračky.
Inými slovami, a z iného článku; rôzne typy hračiek sprostredkuvávajú rozličné typy hry, a rôzne typy hry boli asociované s rôznymi vývinovými trajektóriami pre sociálne a kognitívne zručnosti u detí. Výskum u malých detí ukázal, že tradičné hračky pre chlapcov (autá, video hry) umožňujú rozvoj vizuálno-priestorových vlastností a posilňujú priebojnejšie a ambicióznejšie postoje voči nim samotným a ostatným (De Lisi a Wolford 2002; Jirout a Newcombe 2015), kým tradičné hračky pre dievčatá (bábiky, princezné od Disney) sprostredkuvávajú rozvoj starostlivosti a empatických zručností a podporujú skôr ohľaduplnejší a kolektívnejší pohľad na svet voči sebe aj ostatným, v ktorom kladú taktiež vyšší dôraz na vzhľad. (Coyne a kol. 2016; Dittmar a kol. 2006; Li a Wong 2016). Ak sa v tomto bode práve nadychujete, že veď ale takí presne sú chlapci aj dievčatá, a preto si aj vyberajú takéto typy hry, možno vám odpovie môj predchádzajúci blog.
Na záver treba podotknúť, že dnes už je taktiež faktom, že výrobky pre deti, vrátane hračiek (ale je ich aj viac) sa stávajú stále viac sexualizované spôsobom odlišným pre obe pohlavia (Boyd a Murnen 2017; Zurbriggen a Roberts 2013). Stále viac rodičov sa proti tomuto trendu búri, a kreativita im pri tom niekedy naozaj nechýba. Napríklad táto umelkyňa prerába zmaľované a gýčové bábiky na ich prirodzenejšie verzie.
Ako to vidia dievčatá, a ako chlapci
Zaujímavé ďalej je, že intenzita vplyvu rodovo nestereotypných modelov na preferencie hračiek u detí je ovplyvnená aj pohlavím dieťaťa. Napríklad chlapci majú podľa jednej štúdie väčšiu tendenciu napodobňovať vzory s ich vlastným pohlavím než dievčatá, a taktiež chlapci boli špeciálne odolní v napodobňovaní ženských vzorov, alebo mužských vzorov, ak tieto preukazovali rodovo netypické správanie sa (Bauer 1993; Perry a Bussey 1979; Slaby a Frey 1975). Taktiež lipnutie na rodovo-typickom hraní sa bolo zistené ako obzvlášť silné u chlapcov, pretože chlapci všeobecne nie sú povzbudzovaní ku hrám, spájaným s dievčenskými stereotypmi, kým dievčatá, naopak sú podporované ku chlapčenským hrám pre akési zvýšenie ich statusu.
Čo sa týka štúdií správania sa detí voči svojmu a opačnému pohlaviu, dokázalo sa napríklad, že chlapci si vyberajú kamarátov na hranie skôr na základe spoločného typu hry, než na základe pohlavia, kým dievčatá si vyberajú kamarátov na základe spoločného typu hry aj na základe typu pohlavia. Deti teda na základe výskumov vedia uprednostniť kamarátstvo s opačným pohlavím, ak u neho nájdu podobnejšie záujmy než u kamaráta s rovnakým pohlavím.
Dá sa to aj inak?
Podľa viacerých experimentov môže rodovo nestereotypné správanie sa ovplyvniť nie len preferencie hračiek u detí, ale aj samotné postoje a správanie sa dieťaťa vo vzťahu k rodovým otázkam.
Dokazuje to aj jedna čerstvá štúdia, publikovaná v januári 2018, skúmajúca vplyv médií, zameraných na detského zákazníka, na posilňovanie rodovo-typických postojov a správania sa u detí. V štúdii sa skúmal vplyv rodovo stereotypných a rodovo nestereotypných detských rovesníkov, prezentovaných v detských časopisoch, na rodovú flexibilitu u detí vzhľadom na typ hry s hračkami a ich preferencie, na výber kamaráta na hranie, a na správanie sa, ovplyvňujúce vylučovanie rovesníkov z kolektívu kvôli pohlaviu. Britské deti boli náhodne vystavené obrázkom s ich rovesníkmi s rodovo stereotypnými, a rodovo-nestereotypnými hračkami.
Výsledky ukázali výrazne vyššiu rodovú flexibilitu vzhľadom na typ hry a výber kamaráta na hranie u detí v rodovo-nestereotypnom prostredí v porovnaní s tými v rodovo stereotypnom prostredí, pričom chlapci v rodovo stereotypnom prostredí viac akceptovali vylúčenie detí z kolektívu kvôli pohlaviu, než dievčatá. Treba ale dodať, že vzhľadom na preferencie hračiek u jednotlivých detí sa neukázal žiadny rozdiel medzi stereotypným a nestereotypným prostredím, kedy v oboch prípadoch deti všeobecne uprednostňovali rodovo typické hračky.
A mohla by som takto pokračovať ešte ďalej. Ale je to potrebné? Ak vás téma zaujala viac, prečítajte si o výskumoch o nej podrobnejšie.
Ružová, modrá a moje deti
Tu moja púť príbehom ružovej a modrej u detí končí. Uzavriem ju ale ešte predsa len znova mojou osobnou skúsenosťou. A síce pre zmenu s mojou dcérou, zaujímajúcu sa do svojich približne dvoch rokov o všetky druhy hračiek takmer úplne rovnako, a to aj vrátane oblečenia. Jej najobľúbenejšia farba bola dlho zelená.
Od dvoch rokov začala chodievať na tri dni do škôlky. Jej najobľúbenejšia farba je teraz, v troch rokoch, suverénne ružová. Uprodnostňuje ju absolútne všade, od výberu príbora, cez kúpu prilby či navlečenie si pančušiek. Taktiež musím rezignovane priznať, že aj mne sa pomaly ale isto kdesi v mojom podvedomí začína zapínať akýsi blikajúci výkričník zakaždým, keď niekde v nejakom detskom obchode zbadám čokoľvek ružové a ligotavé. Vždy ma pri tom napadne - "kúpim jej to? - pri tomto mám istotu, že to bude nosiť".
Niekoľko mesiacov sa ma pýtala, kedy jej nalakujem nechty. Taktiež minule sama skonštatovala, že chlapci si ich asi lakovať veľmi nemôžu. O jej priam existenciálnej potrebe nosiť jej dve letné šaty počas celého roka už ani nehovorím. Keďže doma sa snažím obklopovať ju celým spektrom rôznorodých hračiek, od bábik a kuchynských potrieb až po autá, hlavolamy a lego, nepozorovala som u nej najprv zasa až tak výrazné “princeznovské” črty.
Určite ich v sebe má aj prirodzene, objavila ich ale až, keď jej babka začala púšťať jej dnes už zbožňovanú princeznú Sofiu. Medzičasom objavila už aj moje Polly Pocket, ako aj moju milovanú knihu o Ariel od Walta Disneyho. Áno, milovala som ich až tak veľmi, že som si ich vzala ku sebe od rodičov. Dcéra obe hltá úplne identicky, ako kedysi ja. Keď som jej prvý krát mala čítať o Ariel, a prišli sme na časť, kde sa “princ okamžite zaľúbil do Arielinho hlasu”, zarazila som sa. Prečo by som niečo takéto mala vôbec čítať mojej trojročnej dcére? A keby aj mala päť rokov, prečo by som ju s týmito témami mala začať zaťažovať už teraz? Nebude ich dosť riešiť už aj tak (minimálne) niekoľko desiatok rokov svojho života?
Môj syn má teraz 16 mesiacov. S neúnavným nadšením napodobňuje svoju zbožnovanú sestru absolútne vo všetkom, vrátane nosenia jej princeznovských ligotavých čeleniek, sponiek a gumičiek. Občas mu robí účesy aj moja dcéra, a on sa pri tom tvári zakaždým, akoby ho korunovali za kráľa všetkého tvorstva. Mimo toho však ide suverénne za všetkým kolieskovým, zástrčkovým, gombíkovým, pípajúcim, hrajúcim a blikajúcim. Som zvedavá, čo príde neskôr.
Nechty dcére nakoniec jedného dňa nalakovala babka. Nechala som to tak. Určite nehodlám prejsť do opačného extrému snaženia sa vytesniť z nej všetko dievčenské, čo v nej úplne zjavne je. Veď je to napokon úplne prirodzené a milé. Taktiež viem, že najneskôr v puberte by som po takýchto zásahoch mohla doma nájsť zmaľovanú slečnu na vysokých opätkoch s umelými nechtami a modrými vlasmi, a mne by v tom momente neostávalo už nič, len dúfať, že si takúto vlnu odporu odkrúti s čo najmenšími následkami. Nemuselo by to tak, samozrejme, dopadnúť, ale mohlo by.
Občas si však už teraz trochu nostalgicky povzdychnem nad tým vekom, kedy ju vplyvy iných detí, médií a okolia zasahovali najmenej. Snáď najviac ho vystihuje táto fotografia. Asi si teraz mnohí poviete, že nech sa teda potom teším na pubertu. A máte úplnú pravdu.
