Ružovo-modré detstvo? IV.časť - Čo bolo skôr?

Autor: Eva Meszárosová | 25.2.2019 o 21:49 | Karma článku: 1,14 | Prečítané:  373x

Pokračovanie príbehu „ružovej“ a „modrej“ u detí. Čo bolo vlastne skôr ­­­­­- deti, už od ranného detstva inklinujúce k "ružovo-modrým" hračkám, alebo výrobcovia, už od ranného detstva reklamy túžiaci dopomôcť im k tomu?

Čo bolo skôr?

Niekoľko mojich predchádzajúcich blogov som sa teraz točila stále okolo tej istej témy, vyvolávajúcej u diskutujúcich tie najrozmanitejšie emócie, od pozitívne zvedavých až po úprimne rozhorčené, či zalamujúce rukami nad neznesiteľnou zbytočnosťou celej témy ako takej.

“Ružová” a “modrá” u detí. Ako a kedy vznikla táto konvencia ich predurčenia na dievčenskú a chlapčenskú farbu. Ako sa k ružovo-modrému oblečeniu postupne prikradli hračky, či akékoľvek ďalšie detské potreby, nevynímajúc dnes už ani potreby do školy. Ako si to všimlo pár rodičov na západe, a začalo sa snažiť upozorniť na stále absurdnejšie javy, vyplývajúce z tohto nepísaného pravidla.

Skúmala som dokonca, ako je to dnes u nás. Doposiaľ som sa však nikde nazaoberala otázkou, ktorá sa pri celej tejto téme už od začiatku veľmi netrpezlivo pýta na jej prediskutovanie – vzniklo to naozaj celé “len tak”? A čo prirodzené, biologicky podmienené preferencie u dievčat a chlapcov?

Nezabúdajme na testosterón

Na západe posledných pár rokov stále viditeľnejšie rodovo-neutrálnejšie vlny v prístupe k deťom si za ten čas, samozrejme, stihli vychovať aj svojich kritikov až odporcov. Ich iniciatívy začali stále viac vyvolávať vyššie spomínanú otázku - čo bolo vlastne skôr ­­­­­- deti, už od ranného detstva inklinujúce k rodovo stereotypným hračkám, alebo výrobcovia, už od ranného detstva reklamy ako takej inklinujúci k túžbe akosi im k týmto preferenciám dopomôcť?

A tak sa do toho pustili vedci. Ktorí dokázali, že marketingové spoločnosti im k tomu až tak veľmi pomáhať zasa nemusia. Asi najkomplexnejší, a zároveň najzrozumiteľnejší verejne dostupný rozbor detských preferencií u hračiek som našla v článku The science of toy preferences in children. Zhŕňa výsledky viacerých štúdií, ktoré dokazujú, že chlapci a dievčatá naozaj štatisticky najviac preferujú práve rodovo stereotypné hračky, ako aj spôsoby hrania. Za hlavného aktéra v poháňaní ich výberu hračiek či spôsobu hry s nimi je tu označovaný testosterón. Čím vyššia hladina testosterónu bola (nezávisle od pohlavia) u dieťaťa nájdená, tým väčšie preferencie typicky chlapčenských hračiek a hlavne typu hrania, a naopak.

Inými slovami, aj keby si „typický“ chlapec hneď vybral na hranie bábiku, je dosť možné, že by ju radšej povozil na autíčku, či katapultoval na druhú stranu detskej izby, než že by si ju privinul a spieval jej uspávanku. Pokiaľ si dobre spomínam, moje Barbie môj brat pravidelne priväzoval povrazom o taburetku a nechával ich tak „trpieť“, až kým som ich „nezachránila“ ja.

A čo vplyv kultúry?

Článok si pekne poradil aj s druhou otázkou, visiacou tu vo vzduchu – ako veľmi môže takúto voľbu u detí ovplyvňovať prostredie a kultúra, v akej sa dieťa nachádza?

Vedci si tu prizvali na pomoc pre zmenu našich pradávnych predchodcov, s ktorými však dodnes máme spoločné omnoho viac, než si mnohí z nás máme odvahu priznať - opice. Keďže u nich nepredpokladáme prakticky žiadne kultúrne vplyvy, sú výborným ukazovateľom neovplyvnených preferencií hračiek. Opice nám však len potvrdili vyššie spomínané štatistiky na ľuďoch. Samčekov jednoducho zaujímali viac obrázky áut, či kolies (čo môžem potvrdiť aj na mojom vlastnom ročnom synovi), a samičky zaujímali zasa omnoho viac obrázky rozprávajúcich tvárí (rovnako identické s voľbou mojej dcéry).

 

V rodovo najneutrálnejších krajinách

A teraz celú tému pritlačím ku stene ešte trochu viac. Prečítala som si niečo o tom, aké povolania si volia dnes ženy, ktoré vyrastali v tých rodovo najneutrálnejších krajinách, aké dnes poznáme. Totiž, v krajinách ako Nórsko zažívajú vyššie spomínanú vlnu rodovo neutrálnej výchovy už celkom dlho. Mali takto možnosť pozorovať aj prvú generáciu mladých ľudí, vyrastajúcich v takomto prostredí. Paradoxne, štatistiky ukázali vlastne ešte menší záujem žien u takto zameraných krajín o zamestnania v oblasti vedy, techniky, počítačov a matematiky (STEM), než u krajín s omnoho väčšími predsudkami voči ženám.

Štatistiky ale ďalej ukazujú, že tento tzv. “gender-equality paradox” sa v najväčšej intenzite vyskytuje u krajín s najvyššou ekonomickou istotou. Inými slovami, u krajín, kde sa ženy najmenej boja, že práca v oblastiach, ktoré ich častokrát prirodzene bavia viac než mužov (jazyky, sociálne vedy, práca s ľuďmi), ich neuživí. Možnosť slobodnej voľby povolania u žien v rodovo najneutrálnejších krajinách tak paradoxne ukázala, že ženy prirodzene sami viac preferujú práve tie povolania, stereotypizácii ktorých sa rodovo-neutrálny prístup tak veľmi chcel vyhnúť.

Vôbec ale nebolo dokázané, že by ženy v spomínaných "STEM" oblastiach za mužmi akokoľvek zaostávali. Z výsledkov testov zo 67 krajín a krajov sa zistilo, že v takmer všetkých krajinách sa dievčatám darilo takisto dobre, alebo dokonca aj lepšie než chlapcom, a v takmer všetkých krajinách by dievčatá boli schopné uspieť vo vysokoškolskej úrovni prírodovedných a matematických predmetov, ak by sa na ne dali. Lenže, ak ich k tomu nehnala napríklad ekonomická neistota a vízia lepších možností uplatnenia sa na trhu práce, až tak sa na takéto štúdium nehrnuli.

Tento paradox opisuje veľmi zaujímavo a objektívne aj nasledovný nórsky dokument. Určite odporúčam pozrieť si ho.

Čo ďalej?

Sú teda všetky kampane na Západe proti rodovo-stereotypným hračkám, spomínané v mojom predošlom článku vlastne prehnané až zbytočné? Keď sú preferencie hračiek a hier u detí, dokonca zamestnania u dospelých vzhľadom na ich pohlavie také prirodzené, tak na čo naozaj „zbrojiť proti prírode“?

Je to však naozaj zbrojenie proti prírode? Alebo len zbrojenie proti istým kultúrnym konvenciám dnešnej západnej spoločnosti, formovaným tak úspešne svetom médií, manipulujúcim si s týmito prirodzenými detskými preferenciami trochu neprirodzene? V dokumente (minúta 29:36) zazneli totiž aj ďalšie vyjadrenia;

„Deti sa rodia so zreteľnou biologickou predispozíciou vzhľadom na pohlavie, ich identitu a ich správanie. Ich okolie, očakávania od nich a hodnoty, ktoré sú im vštepované tieto ich predispozície buď potlačia, alebo rozvinú.“

Čím väčšiu slobodu dáme ľuďom v spoločnosti, čím viac im umožníme uskutočniť čokoľvek, čo chcú, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa táto genetická predispozícia bude mať možnosť prejaviť.“

A nakoniec samotné uzavretie celého dokumentu záverečnými vetami jedného z účinkujúcich, britského profesora psychiatrie, pôsobiaceho na Trinity College v Dubline:

„Jedná sa o zmes biologických predispozícii a kultúry. Netvrdím, že je to celé len o biológii. Hovorím len, nezabudnime na biológiu...“

Biológia vs. kultúra

Popri nepopierateľnej dôležitosti, ako aj kráse existencie biologicky podmienených preferencií u dievčat aj chlapcov nemôžeme teda predsa len popierať zjavné kultúrne vplyvy. A to aj napriek faktu, že väčšina dievčat či chlapcov by si tú klasickú rodovo stereotypnú cestu volila bez ohľadu na akékoľvek ďalšie vplyvy okolia a kultúry. Samozrejme, že tomu je tak – z čoho by inak vôbec vznikol výraz „rodový STEREOTYP“? Taktiež absolútne netvrdím, že by som na tomto chcela čokoľvek meniť. Sú tu však ešte tri aspekty, nad ktorými je hodné určite minimálne zamyslieť sa:

1. Väčšina neznamená všetci

Na opačných protipóloch toho (neexistujúceho) „najdievčenskejšieho dievčaťa“ a „najchlapčenskejšieho chlapca“ stoja tisícky chlapcov a dievčat, ktorí majú potenciál zastupovať celú škálu tých najrôznorodejších povolaní, označkovaných často ako tie typicky „ženské“ či „mužské“. Tí môžu byť (aj sú) v takýchto povolaniach rovnako dobrí, alebo aj lepší, než ich budúci kolegovia opačného pohlavia. Napíšem to ešte inak, a možno jasnejšie. Dievčatá a chlapci nie sú ROVNAKÍ. Ale majú si byť ROVNÍ. Rovnosť znamená aj mať rovnakú možnosť voľby. Mať rovnakú štartovaciu dráhu do života. V spôsobe hry, v hračkách, aké si zvolia, v oblečení, aké chcú nosiť (pokiaľ teda sú tieto zároveň aj zlučiteľné s prežitím a aspoň akou takou ľudskou dôstojnosťou).

Keď sa potenciálna malá budúca vedkyňa bude stretávať s opätovným nepochopením vo svojom okolí pre jej aktivity s mikroskopom, lebo rodičia ju budú radšej posielať do detskej kuchynky, či bude v škole šikanovaná za jej malé chemické laboratórium, ktoré jej "kamarátky" minule objavili u nej doma namiesto poníkov, s ktorými sa s ňou chceli hrať ony... a okrem toho sa bude pravdepodobne aj tak celé detstvo cítiť „divná“, pretože „v televízií takéto dievčatá nevidí“ ... tak čo? Myslíte, že ak bude fakt dobrá, nestane sa tou vedkyňou? Jasné, že sa ňou nakoniec pravdepodobne aj tak stane.

Osobne napríklad poznám príbeh dnes svetovo úspešného (pôvodom slovenského) tanečníka, ktorý nabral odvahu prihlásiť sa na balet až vo svojich 16 rokoch. Predtým tancoval amatérsky pre študentské tanečné divadlo, avšak od hodín baletu ho odhováral priamo jeho kamarát, zakladateľ tohto divadla, s argumentom, že "nie je predsa baba". (Nie je predsa „baletka ako Barbie“. Má byť chlap, ako Superman). Jeho talent bol nakoniec ale silnejší než všetky predsudky jeho okolia, a až zázračne rýchlo dohnal všetky omeškania.

Prečo si ale táto vedkyňa či tanečník museli za svoj úspech zaplatiť v detstve tak vysokú daň? Je to nutné? A kde by boli, kebyže ju v detstve platiť nemusia? Kariérne sa im napríklad dariť môže, ale ich malé traumy z detstva môžu napríklad natrvalo poznačiť ich súkromný život. Vieme to už v dnešnej spoločnosti, ktorú nazývame často "vyspelou", robiť aj inak?

Vieme dnes už konečne vysvetliť našim deťom, že dievčatá nemusia byť „krásne“, a chlapci „silní“, či „akční“ na to aby neskôr mali úspešnú kariéru, či boli dobrými rodičmi alebo boli žiadaní opačným pohlavím? Ak by som inak mala hodnotiť len na základe môjho minulého prieskumu u nás, napísala by som s úplným kľudom, že my rodičia to dnes už VIEME.

Na naše deti ale dnes zďaleka nevplývame len my rodičia. Sú tu ešte média, a potom sú tu škôlky a školy. Miesta, kde sa všetky tieto vplyvy navzájom miešajú a prelínajú, a navzájom spolu interagujú prostredníctvom našich detí... skrz ich prvé názory, ktoré počujú od nás, ich hračky, ktoré si vezmú z domu, knihy, ktoré čítajú, rozprávky, ktoré pozerajú... Vplyv tohto všetkého na ich celkové vnímanie sveta ako aj stereotypov v ňom nie je vôbec zanedbateľný.

A tu sa dostávame hneď k druhému bodu.

2. Nenechajme média zneužívať to prirodzené v našich deťoch

Prirodzená náklonnosť ku rodovo-stereotypným hračkám u detí nemusí zákonite znamenať neobmedzenú možnosť médií

  • prezentovať takéto hračky ako tie najsprávnejšie, či najatraktívnejšie s akýmsi výlučným privilégiom len pre dievčatá, či len pre chlapcov
  • reklamovať a prezentovať akýsi oklieštený výber silne rodovo stereotypných hračiek, zameraných na tie najprízemnejšie detské pudy, tak ľahko náchylné k ich ďalšiemu (neprirodzenému) rozvíjaniu sa (zbytočný dôraz na témy okolo krásy, skrášľovania sa, dokonalej postavy až po nekončiace romantizujúce až sexualizujúce témy zaľúbených princezien a princov, či, naopak, nekončiace bojové, cynické, technické a agresívne motívy, lákajúce zasa dnešných chlapcov).

Asi všetci sa zhodneme na tom, že nie všetko, čo deti „prirodzene“ preferujú, je pre ne vždy to najsprávnejšie. Pokiaľ sa bavíme o balíku cukríkov v „americkej“ veľkosti, reklamu na takéto „lákadlo“ odsúdi dnes už asi väčšina rodičov. Avšak nepríde nám rovnako „zvrátené“, keď sa naša dcéra má pozerať na preafektovaných, ružovo-fialových poníkov s mierne nafetovaným výrazom v očiach, na akúsi superdievčenskú oslavu gýču a spiknutia sa proti všetkému „chlapčenskému“, aby po tom od nás žobralo veškerý arzenál hračkárskej výbavy, dostupnej ku takejto rozprávke?

3. Nenechajme média rozdeliť chlapcov a dievčatá na dva tábory

Tejto téme, ako aj prirodzeným sklonom detí v istom veku sa silne vyhraňovať voči opačnému pohlaviu a identifikovať sa s tým svojím, sa budem bližšie venovať v ďalšom blogu. Tu by som chcela zatiaľ len vysloviť otázku - ako veľmi si myslíte, že pomôže dievčatám a chlapcom naučiť sa hľadať spoločné prieniky v hre, vytvárať spoločné kamarátstva a zažívať spoločné zážitky fakt, že najprv musia prehltnúť celý, mnou už v niekoľkých blogoch podrobne rozoberaný nános ružovo-modrej bariéry, prítomnosť ktorej častokrát ani sami vôbec neregistrujú? A ako veľmi to myslíte pomôže ich budúcim vzťahom, či už kamarátskym alebo partnerským, s opačným pohlavím?

Príklad? Tak príde vám "normálne", aby sedemročné dievčatko muselo v papierníctve upozorniť svoju mamu, že keď jej na oslavu kúpi klobúčiky s ružovou sovou, bude môcť pozvať len dievčatá?

Čo bolo teda skôr?

Vráťme sa teda nakoniec k mojej prvotnej otázke v tomto článku. Čo bolo skôr? Deti, už od ranného detstva inklinujúce k rodovo stereotypným hračkám, alebo výrobcovia, už od ranného detstva reklamy ako takej túžiaci dopomôcť im k tomu? 

Úplne na začiatku bol zjavne testosterón a gény, poháňajúce, či brzdiace (okrem iného) aj túžbu detí k chlapčenskejším, či dievčenskejším typom hier. A potom prišiel rok 1984, kedy sa zrušil zákon pre americký televízny priemysel zo 70tych rokov na ochranu detí pred reklamami. A tak vznikli prvé reklamy na hračky, venované tej najzraniteľnejšej, a najmenej kritickej skupine ľudí – deťom. Niekedy zhruba v rovnakom čase prišli aj prvé marketingové prieskumy, dokazujúce, že deti reagujú na hračky, cielené pre dievčatá a chlapcov zvlášť omnoho výraznejšie, než len keby boli prezentované všeobecne, či len ich rodičom. Zistilo sa taktiež, aké typy hračiek ich lákajú najviac...

Zistenia z experimentálnych štúdií neskôr aj dokázali už vtedy dávno pozorované, že deti si naozaj viac vyberajú rodovo-typické hračky, a to v zmysle funkcie danej hračky ako aj jej farby. Dokázalo sa napríklad aj, že kým chlapci sa počas ich ranného vývoja so zvyšujúcou intenzitou vyhýbajú ružovej farbe, neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by sa dievčatá vyhýbali modrej. (LoBue a DeLoache 2011). Weisgram v roku 2014 naozaj dokázal, že chlapci uprednostňujú chlapčenské hračky pred dievčenskými, a že dievčatám sa chlapčenské hračky či farby nepáčia viac než akýkoľvek iný typ hračky či farebnej kombinácie. Výskumy taktiež ukázali, že preferencie detí sú ovplyvňované aj spôsobom, akým sú hračky prezentované a tým, kto ich prezentuje (Bradbard a Endsley 1983). Deťom sa viac páčia hračky, ktoré sú identifikované s ich vlastným pohlavím, a hračky, prezentované dieťaťom rovnakého pohlavia hodnotia ako atraktívnejšie (Shell and Eisenberg 1990).

A tak sa ku zvýšenému testosterónu zrazu prikradol Batman, Spiderman a Superman. A tam, kde bolo testosterónu menej, sa zrazu objavilo akosi príšerne veľa ružových, ligotavých a voňavých ... poníkov, jednorožcov ... a Barbie. Prišli, aby si opantali to najdievčenskejšie, či najchlapčenskejšie z detí, a spravili si z nich ich malých ctiteľov. A z rodičov dobrovoľných sponzorov tohto spojenectva.

Že preháňam a dramatizujem? Trochu možno hej. Ale naozaj len trochu. Prečo si dovolím takéto silné tvrdenia? Pretože ja sama som tým malým “ružovým” ctiteľom ako dieťa „divokých a necenzurovaných“ 90tych rokov na Slovensku do istej miery bola. To je, samozrejme, len moja štatisticky bezvýznamná osobná skúsenosť. Chystám sa o nej písať v ďalšej časti. Ale nie len o nej. Dostanem sa aj ku pár štatistikám a vedeckým zisteniam. Vplyv takýchto hračiek na všestrannosť rozvoja detí, či na ich celkové náhľady na spoločnosť a pravidlá v nej totiž dnes už nie je len domnienkou, je aj vedecky podložený.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Trnka na nahrávke s Kočnerom: Viem, že ma zabijú

Kočnera hnevalo, že Trnka vydieral Haščáka.

Cynická obluda

Spoločenský význam Karla Gotta

Všeličo človek znesie, dokáže prehliadnuť, alebo sa tomu podriadiť, keď mu popri tom hrá uchulahodiaca hudba.


Už ste čítali?