Ružovo-modré detstvo? II. časť - Na Západe nič nové

Autor: Eva Meszárosová | 6.1.2019 o 15:27 | (upravené 26.2.2019 o 23:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1797x

Pokračovanie príbehu „ružovej“ a „modrej“ u detí. Hračky. Kam až to na Západe dotiahlo ich delenie na „ružové“ a „modré“, a čo dohnalo niektorých rodičov ku kampaniam proti nemu? Mal tento boj aj reálny zmysel, ohlas, či výsledky?

Nedávno som stála v papierníctve a hľadala som vhodné papierové čiapky na narodeninovú oslavu mojej trojročnej dcéry. Ako prvé na mňa vyskočili krikľavo-ružové čiapky s fialovou sovou na nich. Hneď vedľa rovnaké papierové tanieriky a poháre. Bola to celá sada. Pri klobúkoch sa zastavila aj mama s asi šesťročným dievčatkom. Ukazuje dievčatku ružové čiapky so sovou; “Čo povieš na takéto?”

“Ale to by som musela na oslavu zavolať len dievčatá…” odpovedá dcéra. “Prečo, chlapci nemôžu mať takéto klobúky?” pýta sa ďalej mama. “No môžu, ale … to sú také dievčenské…” odpovedá ďalej dievča. Hľadajú ďalej, až sa dopracujú k pestrofarebným čiapkam s nápisom “Happy Birthday”, pohodeným kdesi v najspodnejšom regáli. “A tieto?” pýta sa znova mama. “Tie sú lepšie.” Odpovedá dcéra už spokojnejšie.

A tak som si uvedomila, že je čas na ďalšie pokračovanie príbehu o fenoméne “ružovej a modrej” u detí, história ktorého je rovnako zaujímavá ako jeho dnešná realita.

V predchádzajúcom článku som sa pokúsila vysvetliť, prečo stojí za to zamyslieť sa nad tým, aké oblečenie je nám ponúkané pre deti, a či je vlastne normálne, že pokiaľ chceme napríklad našej dcére kúpiť modré tričko bez volánikov, trblietok, či nápisu “Little princess”, musíme za to zaplatiť približne o 40 eur naviac, alebo sa odobrať do oddelenia pre chlapcov. V takom prípade na tričku ale pravdepodobne bude mať aj nejaké to autíčko, robota, či hrdinu zo Star Wars. Ako je to dnes s hračkami?

Boj s ružovou na Západe

Keďže v západnom svete malo toto “ružovo-modré” delenie omnoho dlhší čas usídliť sa v detských izbách, malo tak šancu nabrať aj väčší “rozmach” než v krajinách strednej či východnej Európy, zabrzdených izoláciou z čias komunizmu.

Z môjho prieskumu bol najmä v anglicky hovoriacich krajinách najväčší vrchol dosiahnutý okolo roku 2013. Presne vtedy sa totiž nad vyššie spomínaným začali nezávisle od seba na Západe zamýšľať aj ďalší rodičia malých detí, ktorí si všimli, že ich dcéry začali napríklad od istého veku a hlavne po nástupe do škôlky masovo vymeniť ich predtým pestrý šatník za ružové balerínky, a ich hlavolamy kúpené ich rodičmi za laky na nechty a trblietavé čelenky. Nie všetci ostali pasívni, a tak zhruba okolo roku 2014 vznikli nezávisle od seba viaceré kampane, ktoré takíto rodičia spustili.

Príkladom je kampaň PinkStinks, ktorú založili dve Londýnčanky, dvojičky Moorové v roku 2014, vtedy matky malých dievčatiek.

Hlavným mottom ich hnutia bolo: "Existuje viac než len jeden spôsob, ako byť dievčaťom".

"Odkedy si dievča začína uvedomovať svoje pohlavie, obklopuje ho ružový kolotoč. A je to obrovský biznis. Posunuli sme sa od stereotypu vnímania ženy ako žienky domácej rovno k stereotypu ženy pred zrkadlom" hovoria dvojičky.

Kampaň dosiahla až prekvapivé množstvo úspechov, ako napríklad prepísanie katalógu výrobcu hračiek Early Learning Centre, kde už dnes nenájdete rozdelenie hračiek na chlapčenské a dievčenské, či stiahnutie sexistických plagátov polonahých tínedžeriek, cmúľajúcich zmyselne nanuky, ktorými nemecká vetva C&A oblepila mestá v Nemecku a zamorila internet. PinkStinks vraj nadobudla takú silu, že stačil jeden ich tweet a marketingové oddelenia nanovo prerábali svoje kampane. 

“Nechajte hračky hračkami – pre dievčatá aj chlapcov”

Taktiež od roku 2013 existuje vo Veľkej Británii kampaň "Let Toys be Toys - For Girls and Boys" (Nechajme hračky hračkami - pre dievčatá aj chlapcov) s rovnako pozoruhodnými výsledkami aj ohlasom, konkrétne v ich poslednej štúdii z roku 2016 nenašli v anglických obchodoch už žiadne ceduľky s nápismi "pre dievčatá" alebo "pre chlapcov" a spozorovali vraj 70% pokles v uvádzaní dievčenských či chlapčenských označení pre hračky na webových stránkach.

Napriek tomu ich prieskum z roku 2017, v ktorom sa zaoberali spôsobom, akým sú v katalógoch s hračkami prezentované deti, ukázal, že detské hry sú stále prezentované veľmi stereotypnými spôsobmi, kde sú chlapci štyri-krát viac zobrazení s autami, a dievčatá dvanásť krát viac zobrazované s bábikami.

Najnovší článok od CEO Magazine z decembra 2018 však už napríklad potvrdzuje, že kampaň začína mať stále väčší ohlas aj “výsledky”. Konkrétne tieto Vianoce sa spojili s Fawcett Society, jednou z najväčších charitatívnych kampaní pre rodovú rovnosť a práva žien, a vytvorili hashtag #SmashingStereotypes (lámanie stereotypov), s ktorým môžu ľudia uvádzať fotky spomínaných rodovo-stereotypných hračiek.

“Moja dcéra miluje jednorožcov a bábiky. Taktiež ale miluje roboty, dinosaurov, vesmírne rakety, príšery a lego. Nenúťte ma, aby som ju musela uisťovať, že je to v poriadku.” Napísala jedna matka na twitteri v rámci kampane.

Dáta vraj ukazujú, že spotrebitelia hračiek začínajú pomaly meniť svoje nákupné návyky, konkrétne vraj tri z piatich najkupovanejších hračiek pre dievčatá a chlapcov na Amazone medzi Black Friday a Cyber Monday boli v roku 2018 rovnaké, kde Lego, Walkie-Talkie od TOP Gift a detské drony od Force 1 viedli na oboch zoznamoch.

Hračky budúcnosti?

Zaujal ma tu fakt, že vo všetkých troch prípadoch sa jedná o v podstate technické / elektronické, aj keď dnes už viacmenej rodovo neutrálne hračky. Takéto hračky by ešte pred pár rokmi ale boli pokladané skôr za chlapčenské.

Posun viacerých, predtým typicky chlapčenských hračiek do rodovo neutrálnej zóny ale zjavne nie je veľmi prekvapivým javom. Je vraj dokázané, že dievčatá všeobecne menej uprednostňujú rodovo stereotypné hračky než chlapci. Inými slovami, dievčatá viac inklinujú k typicky chlapčenským hračkám, než chlapci k typicky dievčenským. To však môže byť vraj ovplyvnené aj tým, že chlapci sú aj v dnešnej, čím ďalej tým viac liberálnej spoločnosti omnoho menej podporovaní k hraniu sa s dievčenskými hračkami, než tomu je u dievčat pri chlapčenských hračkách. Tie sú, naopak, hlavne na Západe ku chlapčenským hrám v posledných rokoch pozývané stále viac.

Príkladom je napríklad aj Lego, suverénny víťaz medzi najvyhľadávanejšími hračkami na Amazone, ktoré sa veľmi rýchlo pripravilo na úsvit nových rodovo neutrálnejších trendov, a prišli tak na trh napríklad s limitovanou edíciou čisto ženského výskumného strediska, ktoré zahŕňalo figúrky paleontologičiek, astronómiek, či chemičiek. Odvtedy sa k nim postupne pridali napríklad aj figúrky leteckých inžinierok, astronautiek či pilotiek.

Tak či onak, kým možno priaznivci rodovo neutrálnej výchovy pri takýchto výsledkoch z Amazonu pookriali, mnohí ďalší rodičia či pedagógovia pri pohľade na túto "víťaznú" trojku hračiek, z ktorej dve sú elektronické, zasa až tak nejasajú. Pre mňa osobne je to zaujímavý signál o možnej budúcnosti detských hračiek ako takých.

Prehnaný boj?

Prečo sa tieto kampane sústreďujú hlavne na zmenu rodovo stereotypných marketingových praktík ako aj na nákupné zvyky spotrebiteľov hračiek, a má ich boj vôbec reálny zmysel? Ich vysvetlenie, citované v článku Why toys are more divided by gender than ever before je určite hodné zamyslenia sa;

"Hra je u detí kľúčová pre ich vývoj a vnímanie sveta. Známym poznatkom o procese vzdelávania je, že deti potrebujú prístup ku čo najrozmanitejšej škále hračiek a zážitkov s hrou. Hračky zamerané na akciu, stavanie a technológie podporujú priestorové zručnosti, učia riešeniu problémov a povzbudzujú deti byť aktívnymi. Hračky, zamerané na "role play", či rôzne divadelné hry im umožňujú rozvíjať zasa sociálne zručnosti. Umelecké a ručné aktivity sú zasa dobré na rozvoj jemnej motoriky a vytrvalosti. 

Chlapci a dievčatá musia mať možnosť rozvíjať sa vo všetkých týchto oblastiach.

To, akým spôsobom sú hračky označované a prezentované, ovplyvňuje nákupné zvyklosti kupujúcich. Veľa ľudí (u nás na Slovensku konkrétne úplne všetci) sa môže cítiť divne pri kupovaní ružovej hračky chlapcovi, alebo hračky dievčatku, ktorá bola označená ako "pre chlapcov". Iní kupujúci si zasa nemusia ani vôbec uvedomovať, koľko oklieštených nákupných rozhodnutí je im ponúkaných. Nemusia si napríklad ani všimnúť, že vedecká výbava či stavebnice chýbajú v oddelení "pre dievčatá", a naopak umelecké či ručné aktivity či pomôcky do kuchyne chýbajú zasa v oddelení pre chlapcov.

Deti tieto nepísané pravidlá, ktoré im určujú, čo sa má páčiť chlapcom či dievčatám, vnímajú. Sledujú pravidlá a zvyklosti v našej spoločnosti a veľmi dobre rozumejú pravidlu: "toto je pre chlapcov a toto pre dievčatá", rovnako ako chápu iné spoločenské pravidlá, napríklad "nebijeme sa". Tieto rigidné hranice ich často odkláňajú od ich naozajstných preferencií, a poskytujú úrodnú pôdu pre šikanu."

Podľa už vyššie citovaného článku aj na Západe, tak ako všade, existujú samozrejme odporcovia týchto trendov. "Keď moja dcéra chcela auto, kúpila som jej ho, a keď chcel syn bábiku, kúpila som mu ju tiež. Nepotrebujem blogerov, aby mi oznámili, že je to v poriadku zdieľaním rodovo neutrálnych posolstiev."

Už aj v mojom prvom článku O zrode ružovo-modrého detstva spomínaná Elizabeth Sweet sa však nedá: "rodič môže dieťaťu dať hračku, ktorá je proti rodovým stereotypom. Avšak akonáhle príde dieťa do školy a začnú si z neho kvôli tomu robiť srandu jeho spolužiaci, môže si veľmi rýchlo zvážiť, že ísť proti tejto spoločenskej norme sa neoplatí."

Z jedného extrému do druhého?

Osobne si myslím, že trocha boja o originálnosť či postavenie sa proti prúdu ako skúsenosť deťom určite neuškodí, a misiou rodičov by podľa mňa nemalo byť snažiť sa ich dieťa "uložiť" do ideálneho sveta, kde nečelia žiadnym prekážkam vo forme vžitých stereotypov, ktorým sa v dospelosti tak či onak nevyhnú. Dostatočne silná detská osobnosť si vo vyššie zmieňovanom pretlaku ružovej či modrej isto spraví tak či onak poriadok aj sama.

Lenže čo “tí ostatní”? Okrem toho som stále presvedčená, že existujú aj zmysluplnejšie "boje" proti všeobecne zaužívaným spoločenským konvenciám, než vysvetľovanie vaším spolužiačkam, že krásna môžete byť aj bez balerínky a nalakovaných nechtov, alebo že nie ste "pupuš", keď vás kamaráti minule videli hrať sa v záhrade so sestrinou bábikou.

Musím sa taktiež priznať, že po prečítaní toho množstva článkov, volajúcich po absolútnej nevyhnutnosti podniknúť kroky proti masovej rodovej stereotypizácii hračiek u detí som bola celkom vydesená. Je to naozaj také závažné? Okrem toho, nepreferujú deti naozaj aj tak najviac presne tie hračky, s ktorými sú tak stereotypne spájané? Žiaden stereotyp predsa nikdy nevznikne len tak z ničoho.

A existuje tento “problém” vlastne aj v našich hračkárstvach a u našich detí, alebo je to len západný fenomén? Nad tým premýšľam v ďalšej časti.

P.S.: Ak by ste mi s mojím prieskumom preferencií rodovo stereotypných hračiek u nás chceli pomôcť, môžete vyplniť tento dotazník.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Útecha pravého Slováka

Len si príďte, klimatické zmeny, s tak mentálne nastaveným národom, ako sú Slováci, nevybabrete!


Už ste čítali?