Evolúcia slušnosti

Autor: Eva Meszárosová | 25.3.2018 o 18:21 | (upravené 25.3.2018 o 23:16) Karma článku: 1,67 | Prečítané:  511x

Odkedy som sa nadchla pre ideu celého akéhosi nového hnutia za Slušné Slovensko, zamýšľam sa, ako asi mnohí, logicky viac aj nad slovom „slušnosť“ ako takým. Pri čom som si nemohla nespomenúť na môj dávny malý príbeh z Írska ...

Odkedy som sa, teraz už aj takto verejne, doslova nadchla pre ideu celého akéhosi nového hnutia za Slušné Slovensko, zamýšľam sa, ako asi mnohí, logicky viac aj nad slovom „slušnosť“ ako takým. A nad tým, či mám v skutočnosti aj reálne právo vykrikovať na uliciach, že chcem Slušné Slovensko, keď mnohokrát som vskutku všetko, len nie slušná. Nebudem popierať, že vo mne kdesi drieme akýsi (niekedy aj dosť zle) skrytý rebel, ktorý by sa občas aj celkom rád prejavil. Ale to v mnohých z nás. S tým sa predsa narodíme. Pravdou ale je, že nie vždy vynakladám bohvieaké úsilie na to, aby som ho v sebe potlačila. V tomto príbehu som ho nevynaložila napríklad absolútne žiadne. Príbeh som nazvala

 

Kauza paradajky

 

Začínam mať pocit, že čím dlhšie som v Írsku, tým menej viem hovoriť po anglicky. Napríklad včera som v obchode pri automatickej pokladni zabudla, ako sa povedia paradajky. Nie že by som tak celkovo veľmi ovládala túto primitívnu slovnú zásobu pomenuvávajúcu jedlo v akomkoľvek jazyku, ale toto ma prekvapilo.

Tak som si začala na monitore vyťukávať postupne celú abecedu v nádeji, že natrafím na obrázok paradajok. Rada za mnou sa stupňovala, a bola som asi pri písmene J (aj keď som tušila že tam to asi nebude), keď ku mne prišla predavačka s mojou obľúbenou otázkou „are you all right“, ktorá nedáva zmysel takmer nikdy, keď ju Íri použijú.

Tentokrát ma to vytočilo o trochu viac ako obvykle, tak odpovedám „yes“ tak zo srandy, že čo ona na takúto číru drzosť. Správna odpoveď by totiž bola: „oh yes sure I´m perfect thank you I just couldn´t find the tomatoes anywhere now would you believe that, I must be really tired, I m sorry to be making this big queue in here now.“

Prišlo mi však omnoho jednoduchšie hrať sa na postihnutú, lebo k nim sú tu aj tak všetci najmilší, a tak vravím, že „yes“. Ona na to, neprekvapivo, že „no problem“. Čo dávalo ešte menší zmysel, ale aspoň ma to pobavilo. „No problem“ by totiž bola jej správna odpoveď, kebyže ja poviem to všetko, čo som mala povedať. Ja som to síce nepovedala, ale ona sa nenechala vyviesť z miery a slušne aj tak odpovedala „no problem“. Na to mi energicky vyťukala paradajky a znova sa ma spýtala, či som v poriadku. Ja zasa že „yes“. Tak odišla a z diaľky ma so značným znepokojením pozorovala.

Medzitým som zvládla cibuľu, papriku, brokolicu, a zasekla som sa na mrkve. Tentokrát váhala o trochu kratšie a okamžite pribehla, spýtala sa ma či som v poriadku, ja že „yes“, ona že „no problem“, vyťukala mi mrkvu, spýtala sa ma či som v poriadku, ja že „yes“, ona že "no problem".

Tak sme si takto spolu pokecali. Byť ňou, asi by som ma zabila. Napriek tomu som mala aj ja rovnakú chuť zabiť ju. Tak ale aspoň sme sa nerozprávali o počasí.

Uvedomujem si, že táto moja malá osobná bezvýznamná (ak vôbec niekým rozpoznateľná) rebélia páchaná na osobe, ktorá vlastne nemôže za to, že mám kultúrny šok, je trošku sebecká, detinská, a hlavne značne zbytočná. Ale tak čo už. Aspoň bude mať aj ona doma o čom rozprávať. Keď ja tu už o tom píšem dobrých desať minút. Aj keď ona na túto epizódu najskôr zabudla už vo chvíli, keď mi naťukala tú mrkvu.

Ani neviete, čo všetko by som v tej chvíli dala za naše zamračené predavačky na Slovensku, kde by jedna z nich (ak vôbec) za mnou prišla so slovami: „Čo na tom neviete prosím vás?“ Ja by som povedala, že som zabudla ako sa povedia paradajky. Ona by sa zasmiala a spýtala sa ma, či som unavená. Ja by som povedala, že áno, ale že to sme asi všetci. Ona že tak veru. A že ešte pekný večer teda, dovidenia. Takýto rozhovor samozrejme si u nás na Slovensku takmer nikto neváži.

Na druhej strane, viem že to isté som mohla povedať aj tej írskej predavačke (aj keď v Dubline asi skoro žiadna predavačka nie je írska, avšak aj kebyže je rovno Slovenka, Slováci sú tu v Dubline k zákazníkom absurdní na nerozoznanie s Írmi). Neviem, čo by povedala, kebyže jej poviem, že som zabudla, ako sa povedia paradajky. Zasmiala by sa ? Nie. Povedala by: „No problem.“

 

S mojím príbehom sa po jeho prečítaní stotožnil takmer každý, kto niekedy bol niekde na západe dlhšie ako na pár dní. Moju kamarátku Lufu dokonca inšpiroval k jeho zilustrovaniu.

 

 

Jedno je isté. Vtedy, tak ako nikdy predtým ani potom v Írsku, som si uvedomila, ako veľmi mi chýba taká tá nám úplne bežná, na každom kroku viditeľná, slovenská úprimnosť a otvorenosť. Či už sa jedná o ľudí v autobusoch, ako tam vždy v marci sedia ako pomaly umierajúce vrany vo svojich čiernych páperových bundách, ktoré už všetci v tento mesiac jednohlasne nenávidíme, a nesnažíme sa vôbec nijako tento fakt skrývať, alebo o naštvané či znudené predavačky v obchodoch, ktoré sa taktiež nikdy nesnažili (snáď okrem Lidlu) ani náznakom tváriť, že by nás zákazníkov vnímali inak ako otravných ľudí s množstvom zbytočného tovaru, ktorý neustále dookola kupujeme (čo sa im nedivím) ... až po nahnevané, neustále zazerajúce babičky na zastávkach, či uliciach mesta.

Určite nie som jediná, komu toto všetko po istom čase, strávenom v zahraničí, keď opadne prvotná eufória z všade prítomných vyberaných mravov a neutíchajúcich úsmevov na uliciach, začne mimoriadne naliehavo chýbať. Totiž, takáto neskrývaná úprimnosť má isté výhody, a to napríklad, že keď sa potom na vás náhodou niekto konečne usmeje, tak viete, že to myslí úplne vážne.

V západných krajinách sa momentálne boria skôr s úplne opačným problémom. Ich sociálne vyspelá spoločnosť už roky chápe, že slušným správaním dosiahneme (aspoň teda ak sa bavíme o úspešnosti komunikácie ako takej) na konci dňa vždy viac ako akýmkoľvek iným správaním, je to jednoducho všeobecne win win situácia pre všetky strany, je to teória hier.

Má to jeden háčik. Aj oni sú tam len ľudia. Aj oni sú skrytí rebeli, aj oni neznášajú marec, kedy na tú jar čaká už aj posledný fanúšik skialpinizmu, aj oni majú svoje zlé dni, aj im sú nesympatickí úplne rovnakí ľudia, ani im sa niekedy absolútne nič nechce. LENŽE.

Väčšina. Kritická väčšina im to nedovolí. A potom, samozrejme, výchova. Tá im to nedovolí už vôbec. Začína sa už od narodenia, a vzorce správania okolo seba neustále pozorujú, ako aj ich majú naučené rovnako ako my tu „Mor ho“ od Sama Chalupku či ešte mnoho iných, omnoho nezmyselnejších básní.

LENŽE. Tieto emócie v nich stále sú. Niekde to von vyjsť musí. Z očí do očí to spraviť ani povedať nevedia už dávno. Čo je občas naozaj škoda a vlastne veľký problém západnej civilizácie ako takej. Preto si ja vysvetľujem vznik stand up comedy shows, ako aj milióna blogov, kde sa všetci vyventilujú či už ich písaním, alebo komentovaním pod anonymnými menami, ako jednu z hlavných dôsledkov celoživotného potláčania tých najprirodzenejších ľudských emócií.

Stand up comedy shows medzičasom už prišli aj ku nám. To o niečom hovorí. Nie sme už Balkán (aj keď teda posledný mesiac o tom mnohí pochybujú), predsa len, sme už o niečo zdržanlivejší, ale ešte stále si vieme pekne povedať a vytmaviť to tomu druhému, obzvlášť keď sa jedná len o nejakého cudzieho, zdanlivo anonymného človeka na ulici, o ktorom máme pocit, že ho už nikdy viac nestretneme (omyl, samozrejme, ale to je iná téma).

Čo som týmto celým chcela povedať ? Áno, budujme si slušnosť v našej krajine, každodennú, všade, s každým, bez výnimky. Je to nevyhnutné. A dnes to vieme všetci omnoho viac než sme to vedeli pred mesiacom. Vďaka hnutiu Za Slušné Slovensko. To si naozaj myslím. A je to skvelé.

ALE. Prosím, nestraťme pri tom našu charakteristickú, krásnu slovenskú otvorenosť a úprimnosť. Nestaňme sa tými robotmi s umelým úsmevom na tvári, ktorý síce môže všeobecne dopomôcť k optimistickejšiemu vnímaniu sveta, keď sa tak tvária všetci, ale môže taktiež dopomôcť aj k veľmi vážnym psychickým problémom pri nemožnosti jeho odstránenia, lebo nám, po tých rokoch, už akosi zamrzol na tvári, a vieme sa ho zbaviť až keď sa dostaneme do bezpečia našich domovov.

Áno, mali by sme sa rozhodne tu na Slovensku usmievať viac. Pre každého, kto sa kedy vrátil z väčšiny miest sveta (asi okrem zvyšných krajín V4, s ktorými si v tomto ohľade mimoriadne dobre rozumieme), určite nie je neznámy ten šok, ktorý zažije pri pohľade na masu zamračených, naštvaných ľudí, ktorí tak celým svojím telom vyjadrujú a stelesňujú svoju nenávisť k pondelku, k práci, do ktorej akurát musia ísť, či ku kolegom, ktorých zachvíľu musia znova uvidieť.

Avšak ostaňme, popri tom všetkom, aj sami sebou. Nestraťme pod rúškom „slušnosti a korektnosti“, do ktorej nás nevyhnutný vývoj našej spoločnosti a kritická väčšina nakoniec aj tak chcene či nechcene (našťastie) vtiahne, nestraťme pod týmto rúškom to, prečo som sa ja z Írska vrátila späť sem. Autentickosť našich ulíc, a pravdivosť našich tvárí a skutkov.

Teraz máme možnosť vychovať ďalšiu generáciu, ktorá už bude západné hodnoty poznať ako svoje. Odvažujem sa dokonca tvrdiť, že slušnosť snáď už aj u mladších ľudí začne byť u nás konečne cool. Máme jedinečnú šancu poučiť sa pri tom z chýb západu. A síce, naučiť naše deti nezamieňať si slušnosť s falošnosťou, a prázdnou pretvárkou. Ktorá mňa osobne vždy bude urážať viac než akákoľvek otvorená nadávka.

Nestaňme sa tými mašinami na správne a politicky korektné odpovede, ktoré určite je nutné vedieť aj používať, ale pokiaľ sa nestotožníme aj s ich reálnym významom, je to zasa len prázdna maska, ktorá neodstráni ozajstnú príčinu, len poslúži ako akýsi mejkup, rýchle zastretie ozajstného problému, ležiaceho omnoho hlbšie. Vnesme do toho, prosím, trochu viac citu, trochu viac emócie, trochu viac spontánnosti, trochu viac .. ľudskosti. Ušetríme tým na konzultáciach u psychológov.

Ako teda som sa ja mohla zachovať v mojom príbehu slušne a zároveň pri tom neprísť o nervy ? Možno len sa pokúsiť myslieť v tej chvíli aj na niekoho iného než seba samotnú. To inak, vo všeobecnosti, zvykne zaberať asi najviac. Paradoxne sa pri tom aj celkom ukľudníte, a zároveň vám táto novonadobudnutá empatia umožní byť milým aj tak naozaj. Odborne sa takéto snaženie sa o úprimnú a priamu komunikáciu, ktorá je zároveň aj slušnou, volá myslím aj asertivita.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sakovú vytiahol na ministerstvo bývalý manžel, Kaliňákov kamarát

K aktivitám nádejnej ministerky vnútra sa Alexander Sako nevyjadruje. Sám je v niekoľkých verejných funkciách.

DOMOV

Dobré ráno: Fico s Kaliňákom sa vysmiali protestom aj prezidentovi

Saková je Kaliňákov, teda náš človek.

KOMENTÁRE

Saková je ďalší výkrik zúfalstva

Čím skôr však bude Saková vo funkcii, tým skôr bude môcť vláda žať politické plody svojho rozhodnutia.


Už ste čítali?