reklama

Nie sme zmanipulovaný dav

O tom, ako som opäť išla na pochod Za Slušné Slovensko. A prečo by ste mali isť aj vy, ak ste ešte neboli.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

V piatok sme sa opäť vybrali všetci na pochod Za slušné Slovensko. Všetci, to znamená ja s mojím mužom a naše dve deti, jedno dvojročné a druhé dvojmesačné. Ako asi mnohým ďalším, ani mne sa v ten piatok ráno pri pohľade na upršanú oblohu a Fica, škeriaceho sa na každom rohu internetu s jeho podanou demisiou v ruke, nechcelo veľmi ani len vstať z postele, nieto ešte ísť na pochod.

O vstávaní u nás ale rozhodujú momentálne naše dve deti, no a o tom, či pôjdeme zasa na pochod ? Môj muž bol odhodlanejší, a naštvanejší. Ja som bola skôr zlomená. Fakt, zlomilo ma to. Zasa a znova som si predstavovala tú malú atmosféru nádeje, ktorou oplývalo námestie SNP takto pred týždňom, keď ešte všetko bolo tak akosi otvorené, a všetci plní očakávaní. Včera sa to uzavrelo. Zasa raz. Ja som z toho nadobudla pocit, že definitívne. Načo tam teda ísť?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V takejto biednej melancholickej nálade si púšťam aspoň rádio _FM, ktoré neviem, či len vtedy keď ho zapnem ja, alebo vždy zásadne o uplynulých udalostiach nehovoria inde, len v správach. Napriek tomu moderátor niečo akosi veľmi zaobalene na tému momentálnej situácie na Slovensku spomenul, a hneď na to pustil pesničku Heroes od Davida Bowieho. Možno náhoda, a možno nie. Isté je, odvtedy to so mnou šlo.

Emócia. Hovorte si čo chcete, za každým rozhodnutím je na konci dňa aj tak vždy aj nejaká emócia. A mne sa zrazu ozvala iná emócia. Taká tá romantická emócia a akási vznešená predstava, ktorá z piesne priam srší. A vlastne z celého Davida Bowieho. Alebo z hocijakého iného ozajstného umelca, ktorý žije tým, že cíti, že tvorí, že vidí, vníma, počúva. Ale inak, ako pán Kaliňák.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vidia aj to, čo iní najprv nie, často nám to všetkým ukážu. To, čo sme všetci už dlho kdesi vnútri v nás cítili, ale nevedeli sme tomu dať formu. Oni tomu vždy dajú formu. Či už piesňami, slovami, sochami, maľbami, príhovormi. Formu, a ešte aj akúsi vznešenosť. Ale inú, akú si predstavuje Fico. Nie vo forme majstrovského vybabrania s desaťtisícimi ľudí. Vznešenosť, ktorá srší z hercov, ako svojimi zvonivými hlasmi ozvučia celé námestie, a dajú tak našim spoločným myšlienkam akýsi naliehavejší tón, ktorá srší zo spevákov, ktorí o tom napíšu piesne, či reperov, ktorí svoj hnev vlejú do veršov, a ktorá tak vleje ten správny zvuk, tú správnu emóciu do 50 000 ľudí, ktorí stoja na mrazivom námestí, a jednohlasne spievajú hymnu, a aj keď by mali skôr plakať, na chvíľu sa tešia. Ale nie preto, že tancujú na hrobe mŕtveho Jána Kuciaka a jeho priateľky. Nie preto, že si nevážia ich pamiatku. Ale preto, lebo im svitá akási nádej. Nádej, že nás začína byť stále viac. Že ich smrť síce ich matkám nenahradí ani tisíc protestov, ale dá jej aspoň akýsi zmysel. A myslia si to aj ich matky, stáli predsa na námestí s nami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Emócie, emócie, sú to len emócie, čo nás ženú do ulíc ? Mali by sme ich vraj krotiť, zachovať si chladnú hlavu. Áno, a to znamená čo presne ? Ostať sedieť doma, a radšej si pozrieť ďalší diel seriálu Narcos a pritom si povzdychnúť, že o tom niečo vieme aj my tu na našom krpatom Slovensku ? Lebo toto sme robili doteraz. Neukázalo sa to byť bohvieako úspešným. Napriek tomu nás niektoré články a blogy nabádajú práve k tomuto. „Veď nie sú žiadne alternatívy“, opozícia vraj len čaká na svoj veľký deň a potom ostanú ako tie rybičky z rozprávky o Nemovi, keď konečne opustili svoje akvárium a dostali sa do oceánu, kde sa zrazu našli vznášať na vode vo svojich igelitových sáčkoch s otázkou „A čo teraz?“. Áno, je to tak. Opozícia nám momentálne naozaj nemá veľmi čo ponúknuť. Žiaľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dobre, a čo teda? Nechať to takto, ako to je? Čo ma na ľuďoch, ktorí uprednostňujú túto možnosť udivuje najviac, je fakt, že sú to často starší ľudia, ktorí kedysi štrngali na námestí v 89. A aké boli, prosím, alternatívy vtedy ? Koho vtedy videli ako toho skvelého budúceho prezidenta, premiéra, ktorý zo dňa na deň premení našu krajinu v prekvitajúci kapitalistický raj plný možností, blahobytu, spravodlivosti a slobody slova ? Nevedeli to (tak ako aj teraz) ani samotní organizátori protestov, nie to ešte štrngajúci ľudia. A ostali doma plakať, že nič nezmenia ? Nie. Prečo ? Lebo vtedajší stav bol tak žalostný, že im nedával na výber. Zmena, akákoľvek, ktorá aspoň teoreticky má vytýčený smer vpred, bola to jediné, čo sa dalo vtedy prijať. A tak šli. Aj s nami, nič netušiacimi deťmi, tak ako my minulý piatok s našimi, a štrngali, a verili. Lebo nemali aj tak čo stratiť.

A padlo to. A zároveň vôbec nič nepadlo. A topili sme sa v špine a blate ďalších desať rokov, divoké deväťdesiate roky nám všetkým dali poriadnu facku, niekto z nich vykradol čo sa dalo, iní sa len bezradne prizerali, a ďalší ... sa snažili v celej tej ničote a chaose mladého kapitalizmu spraviť aspoň NIEČO. Dnes im všetci tlieskame v divadlách, v televíznych reláciach, čítame o nich v novinách, čítame ich knihy, alebo pokračujeme v spolkoch a organizáciách, ktoré založili. Alebo ich len obdivujeme. Napríklad ľudí, ako naši rodičia. Teraz, keď už vieme, aké hrdinské je vedieť robiť poctivú prácu bez korupcie v deväťdesiatych rokoch a vychovať pri tom aspoň dve deti, ktoré minulý piatok šli na protest, alebo boli dokonca jeho organizátormi. Alebo napísali niečo ako Ján Kuciak.

Koho budú obdivovať naše deti, keď vyrastú ? O kom sa bude písať v ich učebniciach moderných dejín ? O blogeroch, ktorí si hrdo napíšu článok o tom, aké je to tu všetko stratené a my v tom, a potom spokojní, že týmto osviežujúcim názorom „nadchli“ pár stoviek ďalších slušných ľudí, ktorí stále váhajú, či ísť, či neísť, a tým im dali ten správny dôvod na to, aby nakoniec nikam nešli ? Alebo ich zneistili natoľko, že sa zasa len ponorili do svojej melancholickej beznádeje a uzavreli celú kauzu ako niečo, čo je dobré akurát tak ignorovať ? Aby náhodou niečo nepokazili. Alebo, a to už je omnoho nebezpečnejší výrok, ktorým sa teraz mnohí oháňajú, aby sa nenechali zasa raz bezhlavo zmanipulovať davom, a organizátormi, novinármi, ktorí sú v tom úplne najhoršom prípade ešte aj platení viete kým samozrejme.

Davová psychóza vraj. A pri tom by stačilo častokrát len jedno. Prísť. Jednoducho tam prísť, kým to celé odsúdime. A viete, čo by ste videli, milí slušní váhači ? Videli by ste ľudí, ako ste vy sami. Ako tam idú. Áno, úplne normálne tam idú. Niektorí aj s transparentom. Iní majú na to deti, a transparent nepotrebujú, oni to povedia za nich. Ako naša dcéra, že dosť bolo Fica. Iní o paličke, ďalší so svojimi kamarátmi, rodičmi, rodinou, známymi. Jednoducho tam len PRÍDU. Na to námestie.

Úplne normálne, potichu, bez zbytočných komentárov (najviac som ich z mojich známych mala ako vždy aj tak len ja), a potom tam STOJA. Áno, len tam tak stoja, prípadne prehodia pár slov, občas sa uškrnú, zasmejú, či povzdychnú si, porozprávajú sa, čo majú nové, ale hlavne, POČÚVAJÚ. Naozaj počúvajú. Minulý piatok pri Starej tržnici veľmi nebolo čo, lebo toto námestie nebolo dostatočne ozvučené. Ale tento piatok... Bolo všetko počuť, aj vidieť, na ďalšej pribudnutej obrovskej obrazovke. A tak počúvali už úplne všetci.

A potom občas niečo zakričali, alebo zaštrngali. Alebo si kúpili odznak, že sú za Slušné Slovensko, alebo malú vlajku Slovenskej republiky, alebo zatlieskali, alebo zaspievali, alebo zasvietili svojimi mobilmi pri záverečnej hymne. Malá skupinka vraj šla pred parlament a kričala, nech ide Fico do basy. Kam aj patrí. Toľko k extrémnym výstupom, ktorými sa Fico oháňal minulý piatok ako malé dieťa s hračkárskymi bojovými štítmi (zaujímavé, že tento piatok ho už podobné obavy negniavili, aj keď na jeho mieste by som sa skôr obávala práve teraz), toľko k „hysterickým emóciám“, ktoré vraj dnes lomcujú celým Slovenskom a ľuďmi, ktorí sa nechali zmanipulovať do týchto pochodov. Ktoré vraj majú potenciál vyhrotiť až do akejsi občianskej vojny.

Tak aby bolo jasné. Píšem toto ako ten človek milión, ako zástupca nás, ktorí sme tam stáli. My nie sme, prosím, revolucionári. My nie sme rebeli. Už len samotný slogan celého pochodu – „Za slušné Slovensko“, neznie, povedzme si to úprimne, bohvieako atraktívne. Nie sme za veľké Slovensko, nie sme za bohaté Slovensko, nie sme za biele Slovensko, nie sme za nové Slovensko. Sme za slušné Slovensko. Fakt len to, a nič viac. Toto nám totiž, verte či nie, naozaj stačí k ozajstnému šťastiu. Pretože my všetci, čo sme tam stáli, vieme jedno. Slovensko musí byť najprv slušné, aby sa mohlo neskôr stať čímkoľvek väčším, bohatším, príjemnejším, reprezentatívnejším, krajším.

A tak sme tam tak stáli, kamaráti ešte zo strednej, dnes už s vlastnými deťmi, študenti, babičky, rodičia, deti, manažéri, upratovačky, podnikatelia, úradníci, učitelia, stavbári ... A počúvali sme repovú pieseň, a o chvíľu na to folklórnu, vypočuli si príhovory hercov, či generálneho riaditeľa, aj o tom, ako máme byť slušní všetci, každý na svojom mieste, ak raz chceme Slušné Slovensko. A občasný vulgárny výkrik z akejsi strany sme prečkali so sklonenou hlavou a mlčaním, hanbiac sa pri tom za dotyčného.

A potom sme všetci zasa odišli. Normálne, krokom. V rade za sebou. Nikto sa nepredbiehal, nikto sa neponáhľal, nikto sa nehádal. Všetci boli akosi, až zvláštne, výnimočne kľudní. Nazvala by som to dokonca až vznešení. Tisícky tých hrdinov, o ktorých v ten deň spieval zosnulý David Bowie na rádiu FM. Hrdinovia, aj keď len na jeden deň, alebo len na tú jednu hodinu. Ktorí sa na chvíľu cítili ako kráľovné a králi. Vo svojom abstraktnom kráľovstve vnútorného šťastia, ktorými boli v tú hodinu obklopení. Áno, možno je to aj tým, že bol piatok, a všetkým nám padlo akési to bremeno z celého týždňa, a tešili sme sa na víkend, ktorý strávime nejakými svojimi koníčkami, alebo s našimi deťmi, s rodinou... Čo robievate cez víkendy vy, pán Fico ? ...

Jasné, nie sme žiadni anjeli. Koľkí z nás by sa zachovali ako vy, pán bývalý, súčasný aj budúci premiér, kebyže majú čo i len zlomok vášho talentu, vašej výdrže, disciplíny, a vašich príležitostí ? Nechcem to radšej vedieť. Nechcem radšej vedieť ani, ako by som sa zachovala ja. Ale možno by som bola nakoniec milo prekvapená. Tak ako som bola v ten deň na pochode. Z toho množstva ľudí. Ešte väčšieho než minulý piatok. Kráčajúcich po mlákach z daždivého dňa, ligotajúcich sa v zapadajúcom slnku ako predzvesť nádeje. Zmení sa takto niečo zajtra ? Nie. Ani pozajtra. Ale raz áno. Tieto tisícky ľudí to už nenechajú len tak.

Stihla s nami ešte dokonca spraviť interview akási zahraničná televízia, ktorá si nás asi vybrala ako prototyp slovenskej mladej rodiny. Bolo to milé. Tak sme to povedali zasa o čosi ďalej, svetu. Že sme tu, súčasťou toho istého Slovenska, ktoré sa teraz pretriasa pred svetom pre vraždu novinára, ale vieme sa tomu už akosi postaviť. Áno, už to naozaj vieme. Pri protestoch Gorily som si tým nebola taká istá.

Úprimne, nebola som ani na jednom. Bolo som vtedy totiž jeden z tých „druhých“. Ktorí si radšej prečítali skeptický článok akéhosi blogera, a ostali doma s tým, že oni sa predsa „nenechajú stiahnuť tým hysterickým davom“. Dnes ma to aj trochu mrzí. Aj protestovať sa treba naučiť. Vtedy sme sa to učili. Mohla som byť súčasťou toho. Ale nebola som.

Dnes už som, a som hrdá na tento osobný pokrok v mojom vnímaní spoločnosti a sveta. Ktorý spočíva najmä v uvedomení si, že sa nás týka úplne všetko. Veľakrát len nepriamo. Ale pokiaľ o tom mlčíme, raz sa nás to bude týkať aj priamo. Aj ja som dlho mlčala. A potom som v pôrodnici na Kramároch nedostala deň po pôrode takmer obed, pretože tam nemali pre mňa príbor. A nikto mi nepovedal, že si ho mám vziať z domu. Nakoniec mi ho požičala akási ... slušná novopečená mamička. Ale ja som už nezabudla. Už nebudem mlčať. Lebo aj za tú absenciu príboru môžeš koniec koncov zasa len ty, pán Fico.

Eva Meszárosová

Eva Meszárosová

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Občas sem niečo napíšem. Nájdete ma písať aj v Kurníku. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéPre planétu ZemRužovo-modrý biznisSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu